rana a vecery beru prilis mnoho nádejí....
23. 11. 2007
otvaram oči, a sklamane pozerám do tváre novému dňu, čo skrivil moju tvár do ďalšieho z milióna úškľabov. Občas by som chcela len zaspať a neprebudiť sa, občas sa mi zdá kruté pozerať každý deň do tváre miliónom ľudí, robiť to isté každý deň, začínať na novo s každým ránom.a tak mi často rána berú celý deň. Vynútený úsmev slzy zatlačené hlboko v očiach, zahambená, že neni dôvod plakať, keď som sa dožila ďalšieho rána zakrývam smutnú tvár nesmierne uveriteľnou maskou, no signály toho môjho smútku sú príliš nepriehľadnuteľné, a preto ich asi nikto nevidí.úsmev bez problémov má každý rád, a tak sa radšej skrývame, netušiac pred čím, pred inými, ktorý to isté robia tiež? pred tými ktorým lámeme srdcia napoly, no tvária sa že sa nič nedeje a my im to potom len tichučko vrátime? bojíme sa vlastného tieňa, ľudí čo sú našim tieňom a tak príliš podobný nám...v noci chcem zas premýšľať no život mi chce zabrániť zosmutnieť v mlčaní izby, a spánkom mi kradne každý kúsok zdravého rozumu až samú seba musím poslať spať aby som nezošalela priskoro. ďaľšia časť dňa u konca a ja sa opäť len môžem zobudiť...a pozerať do ksichtu novému dňu.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář