ocean- prilis vela slz
Oceán- veľká slaná mláka, rozbúrené vlny, čerstvý dunivý vietor a tľko záad v ňom. Skade zobralo sa toľko vody a toľko soli v nej???
Prvé, čo videli, ke´d som sa narodila, boli malé SLANÉ kvapôčky rinúce sa z mojich očí, ohlušujúci vreskot a malé tojomstvo = ako to, že som vôbec tu...Nie som asi jediná, kto plačom vyfackal svet, ešte skôr ako vôbec dáke svaly nabral.
Plač= tichá rieka smútku= dážď v našich dušiach= potoky našich útrap= krv našich očí.Každý plakal, aj bude. Nečudo, že je toľko slanej vody, nečudo, že slaná voda sa nedá piť... Veď akoby ste mohli opäť zhltnúť ten smútok, čo ste cez dážď sĺz vyliali do oceánu? keď sa napiješ smútku, ktorý si už raz vyliala do nekonečnej hĺbky oceánu= zabudnutia, zomieraš, blúzniš- ako keď sa napiješ slanej vody...
Plač- bol tu skôr ako úsmev, ako slovo, ako radosť. A je tu stále. Prebasleduje ma v tichom vetre života. Keď sa dieťa narodí, jeho modré očká splynú z oblohou bez mráčikov. NO prečo mám ja ako aj veľa iných ľudí dnes oči inej farby?? Možno sme všetkú tu nebeskú modrú, všetkú tú modrú vodu z našich očí vyplakali. Keď hnev mi zobral toľko sĺz, toľko síl; keď smútok zatriasol mojou dušou a z oí vyhnal daľší dážď; keď všetká tá neféroosť, ten tichý zmätok vyžmýkal, čo bolo v hlbinách skryté- jednoducho všetko je preč, všetká modrosť.Oblohu zakryli mraky a szly z nej sršia ako ohnivé blesky a ničia niečo, kedysi DUŠOU nazývané.Chcela som byť príliš iná, cjcela som príliš veľa iných ľudí, chcela som príliš iné veci- je tak ťažké chcieť a tak ľahké mať.
Mám veľa, mám viacej ako iní.
Majú viacej, majú to, čo tak chcem, je ťažké získať to= nemožné...No je tak ľahké mať to, čo zasa iní príserne chcú...