ked zijeme len raz
Bojíme sa povedať: Ľúbim ťa... SI pre mňa všetkým.. bojíme sa ,že druhý to tak necíti, že láska bude opäť len našou a nie spoločnou, že znetvorí tá ruža lásky opäť len našu ruku.Stojíme sami v miliardách kvapiek dažda, stojíme sami s opustenym stromom na lúke..a hľadíme, či ten niekto nepríde k nám a nepovie on tie slová.Ale stojíme sami? Tá miliarda kvapiek, čo ako slzy tečú po našich oknách, ten opusteny strom, pri ktorom stojíme, veď predsa nie sme sami..prechádza sa vedľa nás vietor, čakáme v rade na lásku a ona zatiaľ stojí ticho- sama pri nás..len aj ona sa bojí povedať: Ľúbim ťa...Čo ak sa sa ona zraní, aj ona sa bojí...no raz možno- jeden večer príde búrka a do stromu udrie blesk, až vtedy zistíme, že už je príliš neskoro, kričať za láskou, do tichej prázdoty hrobu: Ľúbim ťa...
Raz možno zmizne slnko raz utíchne vietor, čo nás odvieval životom ďalej, raz vyschne nebo a ani jedna kvapka nespadne k zemi..POtom budeme stáť v tichu v prázdote bez slov, bez nádejí na nové ráno, bez kvapiek dažďa- úplne sami...BEZ LÁSKY..
a ešte horšie bude, že ľudia nebudú cítiť, že vy už necítite, oni sťažujúci sa tak ako vy predtým na studený dážď, sťažujúci sa, že stoja sami na lúke a pri nich LEN ten jeden strom.Budeme závidieť jeden druhým...Už teraz to robíme..myslíme si ..chudák bez lásky bez bozkov..nemá nič..no možno má oveľa viacej..nemá, čo stratiť..je zlomený -bez lásky, no Človek z láskou je slabý- ovplyvnený túžbami a prianiami lásky- je otrokom... A teraz je nezaľúbený pre tých chorých láskou len chudákom..no keď ten zaľúbený zostane stáť sám v svojej láske- zistí, že bol väčším chudákom- mal čo stratiť..a tak teraz nevie..ako bude bez toho dažďa bez toho stromu žiť...