mami...
Mami ...
dala si mi krídla, keď som chcela vletieť do Života,
A odvtedy mi ten Život hlavu máta.
Neraz hľadala som v nebesiach anjela,
keď mi pieseň mojej bolesti v ušiach doznela,
keď moje slzy boli morom, čo chce z brehov von,
keď som sa v ohni strachu menila na popol.
A keď som zbierala silu aby som mohla napraviť chyby,
vzývala som aj zázračné víly.
V bolesti a strachu, dvíhala som ruky a prosila k nebu,
nech mi môjho strážneho anjela dovedú.
Vtedy mi ktosi otvoril oči,
a uvidela som kto pri mne kvočí,
kto utíšil mojich sĺz divý tok,
kto zadusil ten ohnivý smútok.
S Tebou chytám sa hviezd, veď noc je jasná,
spolu obopíname prsty a letíme preč z môjho prázdna.
Tvoj úsmev ako slnko vyhralo nad mojimi mrakmi,
tvoje srdce, pobilo by sa hádam za mňa aj z drakmi.
Hoci nie vždy všetko zvládam sama,
vtedy ma pod svoje krídla skrývaš Ty, mama.
Ty si svetlo, ktoré ma vyviedlo z tmy,
Ty, mami, zničila si strašidelné hmly.
Hoc nie vždy máme tie isté názory,
hnev sa vždy pominie, kým noc padne na hory.
Keď mám strach, dám ruku do vrecka, a nie je tam jediná,
vždy na mňa v prázdnote čakáš Ty, mamina.
Úsmevom plným sily,
zmyješ, ani more moje chyby
a keď sú moje oči choré,
s Tebou zmenia sa v ružové zore.
A predsa tak často skáčem do tŕnia z ruží,
vtedy moje srdce po tvojej rade túži.
Neviem koľko ma ešte čaká pekelných osídiel,
no som si úplne istá, že ty si môj ANJEL.
